Je tu ďalší dôkaz, že nepotrebujeme Úrad špeciálnej prokuratúry

Odchod dvoch prokurátorov, ktorí pracovali na prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, nebude mať zásadný vplyv na nimi dozorovaný prípad. Tvrdí to nielen minister spravodlivosti, ale aj samotní končiaci prokurátori. Aj to je jedným z dôkazov, že špeciálna prokuratúra bola vlastne od začiatku nepotrebná. Píše právnik a vysokoškolský pedagóg Boris Balog.

Už počas štúdia práva získajú študenti vedomosť o tom, že slovenská ústava je v otázke úpravy prokuratúry „skromná“ a neupravuje organizáciu, štruktúru a činnosť prokuratúry a ani podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní či právach a povinnostiach prokurátorov. Na úpravu týchto otázok zmocňuje v čl. 151 zákonodarcu. Z ústavy tak vyplýva oveľa širšia miera voľnosti parlamentu pri úprave postavenia, činnosti a organizácie prokuratúry, ako aj vymenúvania a odvolávania prokurátorov, než v prípadoch týkajúcich sa súdov, ako aj vymenúvania a odvolávania či práv a povinností sudcov, ktoré sú predmetom detailnej ústavnej úpravy.

Je tu nielen právnická, ale v podstate aj spoločenská zhoda, že na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident na návrh národnej rady. Z toho vyplýva zásada centralizmu prokuratúry, pretože generálny prokurátor stojí na čele celej prokuratúry a žiadna jej organizačná zložka nie je z toho vyňatá. Je to tiež naplnením zásady jednotnosti prokuratúry.

Napokon to, že generálny prokurátor stojí na čele celej prokuratúry, vnáša do vnútorného usporiadania prokuratúry nevyhnutne aj prvok hierarchickej štruktúry. Zákonodarca v súlade s týmito zásadami vymedzil prokuratúru v § 2 zákona o prokuratúre ako samostatnú, hierarchicky usporiadanú jednotnú sústavu štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Hierarchické usporiadanie prokuratúry je predpokladom na jednotné uplatňovanie zákonov a ostatných právnych predpisov a na jednotné uplatňovane trestnej politiky. Vytvára sa tým predpoklad na riadne vykonávanie úloh prokuratúry pri ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Prokuratúra je prosto hierarchicky usporiadaná. Nie je to síce armáda, ale ani think-thank. A to musí byť jasné každému, kto sa o funkciu prokurátora uchádza, pretože znalosť ústavy a zákona o prokuratúre, by som pokladal za nevyhnutné minimum, nota bene to musí byť jasné každému prokurátorovi. Pôsobenie v akejkoľvek hierarchickej štruktúre so sebou nevyhnutne prináša zásah do slobodného rozhodovania o vlastnom živote a potrebu podriadenia sa rozhodnutiam hierarchicky vyšších zložiek. V demokratickom štáte ale musí ísť o rozhodnutia zákonné.

Parlament v súvislosti so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) k 20. marcu 2024 vyriešil v prechodných ustanoveniach v zákone o prokuratúre a v zákone o prokurátoroch odovzdanie spisov a písomností, prechod pôsobnosti a zaradenie prokurátorov ÚŠP. Takýto postup je v súlade s čl. 151 ústavy. Konanie generálneho prokurátora, na základe a v medziach týchto prechodných ustanovení, je legálne a nie je svojvoľné. Je súčasťou jeho hierarchického postavenia v prokuratúre a rovnako tak je jeho súčasťou požiadavka na dotknuté osoby podrobiť sa mu. Prechodné ustanovenia umožňujú aj dohodnúť sa inak.

A iste to prinieslo do pracovného, ale aj súkromného života dotknutých osôb zásah, zmenu a aj frustráciu. To nemusí každý zvládnuť. Ak vníma svoju povinnosť, svoj záväzok a svoju službu spravodlivosti tak silno, že znesie aj zníženú mieru osobného a rodinného pohodlia, tak takúto zmenu zvládne. Osobitne, ak ide o zmenu v štruktúre, do ktorej dobrovoľne vstúpil, vedel, aký má charakter (prokuratúra je hierarchicky usporiadaná od vzniku Slovenskej republiky) a vedel, že jeho miesto v nej nie je len a výlučne výsledkom jeho vôle a predstavy.

Toto musí platiť o to viac, ak ide o spojenie so spoločensky citlivým prípadom, ktorý prokuratúra dozoruje. Výzva na upokojenie spoločnosti tu nepadla na úrodnú pôdu. Práve naopak, progresívne médiá ľutujú a ofukujú dvoch ľudí z Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorí jednoducho nezvládli zmenu svojej životnej situácie.

Je zrejmé, že dôjsť zo Žiliny do Pezinka je kratšie a rýchlejšie ako dôjsť zo Žiliny do Bratislavy. Asi tak o 10 minút. Ale ak má byť týchto 10 minút tým zásadným momentom, na ktorom sa „zlomí“ ochota ďalej v prokuratúre pôsobiť, dozorovať závažný prípad a bojovať za spravodlivosť, tak niečo nie je v poriadku.

Keď chce niekto prispieť k presadeniu spravodlivosti, nemal by odchádzať od rozrobenej roboty. Je potrebné zostať a poctivo ju dotiahnuť do konca, a to možno aj za cenu čiastočného obetovania svojho osobného pohodlia.

Vzácna zhoda medzi končiacimi prokurátormi a ministrom spravodlivosti je v tom, že ich odchod nebude mať zásadný vplyv na nimi dozorovaný prípad. Je to tak. A to je súčasne nielen najlepším argumentom na prospech zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry, ale aj najlepším dôkazom nepotrebnosti úradu tak povediac ab initio. 

Autor je prodekan Falulty práva Paneurópskej vysokej školy.